USA podporovali Stalina aj Hitlera

 RUSKO: Medzi historikmi sa vedú siahodlhé diskusie o tom, či by Sovietsky zväz v druhej svetovej vojne dokázal poraziť nacistické Nemecko bez pomoci USA, alebo nie. Názory sa rôznia, ale vo všeobecnosti panuje zhoda odborníkov v tom, že pomoc Spojených štátov Sovietskemu zväzu bola mimoriadne účinná a značne uľahčila víťazstvo ZSSR nad Treťou ríšou v druhej svetovej vojne. Pomerne málo známa je však skutočnosť, že v medzivojnovom období to zákerní Američania hrali na dve strany a intenzívne podporovali nielen ZSSR, ale aj Hitlerovo Nemecko. Práve Spojené štáty zohrali významnú krvavú úlohu pri vzniku druhej svetovej vojny, pretože výrazne pomohli Hitlerovi vybudovať armádu, pripravenú zničiť nenávidený Sovietsky zväz. Cieľom USA bolo rozdúchať gigantický konflikt medzi Nemeckom a ZSSR, ktorý by obe krajiny drasticky zdecimoval a upevnil by tak rodiaci sa americko-sionistický globálny hegemonizmus. VOSR v réžii židovských sionistov. Ak si urobíme aspoň veľmi stručný historický exkurz, musíme konštatovať, že od vzniku Spojených štátov v roku 1776 do roku 1917 boli vzťahy medzi USA a Ruskom s výnimkou niektorých krízových období nadštandardne dobré. Situácia sa radikálne zhoršila až po sionistami zorganizovanej Októbrovej revolúcii v Rusku, ktorá je známa aj ako VOSR (Veľká októbrová socialistická revolúcia). K revolúcii došlo v roku 1917 a po nej Ruské impérium niekoľkokrát zmenilo svoj názov, až 30. decembra 1922 prijalo na dlhé desaťročia názov Zväz sovietskych socialistických republík. Krutá diktatúra boľševikov pod vedením židovských sionistov zaviedla po Októbrovej revolúcii v Rusku krvavý teror. Nové Sovietske Rusko sa ocitlo v katastrofálnej situácii. V nasledujúcej občianskej vojne bojovali proti sebe červení (boľševici a ich prívrženci) a bieli, ktorí zostali verní predrevolučnému Ruskému impériu. Okrem nich sa do bojov zapojili aj zahraničné expedičné sily 14 štátov sveta, vrátane USA a Veľkej Británie. Na stranu protiboľševických bielych vojsk sa pridali okrem Američanov a Britov aj Francúzi, Japonci, Taliani, Srbi, Poliaci, Gréci, príslušníci československých légií, atď. Boje boli mimoriadne krvavé a takmer úplne zruinovali vtedajšiu krajinu sovietov, v ktorej do konca občianskej vojny v roku 1923 zomrelo celkove osem miliónov civilistov i vojakov.

Pomoc USA Sovietskemu Rusku počas prvého veľkého sovietskeho hladomoru! Na krajinu sovietov sa po Októbrovej revolúcii v roku 1917 neustále valili nové a nové pohromy. V roku 1921 došlo vinou neúrody, rozvratu spoločnosti v dôsledku občianskej vojny a skazonosnej boľševickej potravinovej politiky k hladomoru, ktorý v rokoch 1921-1923 spôsobil smrť miliónov občanov krajiny. Bol to prvý veľký sovietsky hladomor v 20. storočí, pri ktorom hladovalo najmenej 40 miliónov ľudí. Hlad bol taký strašný, že sa dokonca vyskytoval aj kanibalizmus. Podľa známeho sibírskeho historika Igora Narského bolo do leta 1922 len v Baškirsku zaznamenaných 1899 prípadov jedenia mŕtvol a 64 vrážd za účelom konzumácie ľudského mäsa. V tejto beznádejnej situácii sa vyznamenali predovšetkým patriarcha Ruskej pravoslávnej cirkvi Tichon a spisovateľ Maxim Gorkij, ktorí sa obrátili na medzinárodnú verejnosť s naliehavými výzvami na pomoc hladujúcim. Vďaka týmto výzvam bolo možné zachrániť aspoň časť hladujúcich ľudí pred istou smrťou. Ani nesporné zásluhy patriarchu Tichona však neuchránili Pravoslávnu cirkev pred masívnym útokom úradov pod zámienkou konfiškácie cirkevných cenností v záujme boja proti hladomoru. V kritickom období pomohlo ťažko skúšaným obyvateľom Sovietskeho Ruska množstvo mimovládnych organizácií v USA a Európe, napríklad American Quaker Society, International Sae the Children Alliance, Vatikán, Červený kríž, anglické odbory, atď. Najvýznamnejšiu pomoc v tomto období však poskytol americký program potravinovej pomoci vojnou zničenému Starému svetu s názvom American Relief Administration (ďalej už len ARA), ktorý organizoval už od roku 1919 neskorší americký prezident Herbert Hoover. Tento program zachránil v Sovietskom Rusku v období rokov 1921 až 1923 milióny obyvateľov (podľa jedného zdroja 10 až 20 miliónov ľudí) od smrti hladom. V roku 1922 dokázal program nasýtiť každý deň 11 miliónov hladujúcich obyvateľov krajiny sovietov. Program ARA sa stal jednou z najväčších potravinových humanitárnych kampaní 20. storočia. Do konci svojej činnosti minul v prospech Sovietskeho Ruska 61,6 milióna dolárov (123,2 milióna zlatých rubľov). Americká pomoc sa však neobmedzovala len na potraviny. Američania v rámci programu ARA zásobovali oblasť Volgy osivom, dodávali lieky, očkovali chorých, bojovali proti epidémiám, zakladali nemocnice, lekárne a stanice lekárskej pomoci. 9 miliónov ľudí bolo zaočkovaných a to výrazne pomohlo znížiť počet úmrtí na epidémie a choroby. Počas dvoch rokov poskytli Američania lekársku starostlivosť v tej či onej forme asi 20 miliónom ľudí. Navyše dodávali sovietskym občanom aj spodnú bielizeň a obuv. Hladujúci sovietski ľudia boli veľmi vďační za túto pomoc. Pri príchode Američanov padali na kolená, prežehnávali sa a chválili Boha a Ameriku, že ich vyviedli z hrobu. Mnohí z nich plakali od dojatia. Boľševický režim v réžii židovských sionistov však namiesto vďačnosti obviňoval pracovníkov ARA zo špionáže a snahy diskreditovať boľševický režim. Pritom boľševici sami neboli schopní ani len zabezpečiť plynulú distribúciu pomoci hladujúcim, pretože v krajine boli zničené komunikácie, železničné trate, mosty, lokomotívy, vagóny a nebolo dosť uhlia pre parné lokomotívy. Cesta prvého vlaku s potravinami z Odesy do Simbirska trvala jeden mesiac. Ak chceli Američania urýchliť doručenie pomoci hladujúcim, museli okrem svojich bežných povinností financovať a realizovať obnovu železníc. Len v provincii Simbirsk bolo obnovených 271 železničných mostov. Pri riešení zložitých logistických problémov využívali Američania okrem železničnej dopravy aj automobily, kone a ťavy. Program ARA financoval výstavbu ciest, mostov, fontán, renováciu školských budov a nemocníc. Hlavný dôraz sa kládol na zlepšenie hygienických podmienok. Značné pobúrenie Američanov vyvolali informácie o tom, že boľševici v lete roka 1922, v čase umierania mnohých krajanov od hladu, obnovili predaj určitého množstva obilia na zahraničných trhoch, aby mohli nakúpiť priemyselné zariadenia, potrebné pre industrializáciu krajiny. Herbert Hoover však napriek tomuto pobúreniu trval na tom, aby program pomoci pokračoval. V roku 1923 sa výkonnosť poľnohospodárstva v ZSSR zvýšila natoľko, že hladomor skončil. Napriek všetkej zahraničnej pomoci však viac ako 5 miliónov sovietskych občanov zomrelo v rokoch 1921-1923 od hladu. Hospodárska a vojenská pomoc USA Sovietskemu zväzu pred druhou svetovou vojnou i počas nej Pre hospodársky rozvoj Sovietskeho Ruska mal mimoriadny význam vznik viacerých spoločnosti v USA, ktoré mali záujem rozvíjať hospodársku spoluprácu so Sovietskym Ruskom. Jednou z nich bola Spoločnosť pre technickú pomoc Sovietskemu Rusku, ktorú v roku 1919 založili ruskí emigranti v USA. Ďalšiu významnú pomoc predstavovala Rusko-americká priemyselná korporácia, ktorá vznikla v roku 1922. Vďaka výdatnej pomoci USA sa rozbehla výrobná činnosť v mnohých sovietskych fabrikách. Najznámejším pionierom rozvoja americko-sovietskej spolupráce bol Armand Hammer. Do krajiny sovietov po prvý raz zavítal v roku 1921, aby sa tu angažoval pri rozvoji hospodárskej spolupráce oboch krajín. S jeho aktívnym pričinením sa na poliach krajiny sovietov objavili americké traktory Fordson a Caterpilllar, do sovietskych fabrík sa dostali sústruhy z USA, takže aj vďaka výdatnej americkej pomoci sa obyvatelia najväčšej krajiny sveta spamätávali z predchádzajúcich útrap. Je však potrebné zdôrazniť, že táto pomoc USA bola prospešná pre obe krajiny. Prispela k hospodárskemu povzneseniu ZSSR, ale výrazne pomohla aj rozvoju americkej ekonomiky. Vďaka dodávkam strojov a zariadení do Sovietskeho zväzu získali firmy v USA nové zákazky, ktoré zabezpečili ich hospodársky rast. Obzvlášť dôležité to bolo v časoch hospodárskej krízy v rokoch 1929-1933. Napríklad v roku 1931 smerovalo do ZSSR 40 % z celého amerického vývozu strojov a zariadení, z toho 77 % exportu traktorov, 57 % vývozu strojov na rezanie kovov, 75 % exportu kováčskych zariadení, 96 % vývozu lokomotív a 25 % exportu banských zariadení. Aj Caterpillaru pomohla zákazka 1 370 traktorov pre Sovietsky zväz prežiť svetovú hospodársku krízu bez väčšej ujmy. Veľké masy amerických robotníkov nestratili v tomto kritickom období prácu len vďaka tomu, že do ich firiem prúdili sovietske objednávky. Tisíce amerických pracujúcich chceli odísť pracovať do ZSSR. Spoločnosť Amtorg, ktorá bola prvým obchodným zastúpením Sovietskeho zväzu v USA, dostávala v roku 1931 denne 350 žiadostí amerických občanov, usilujúcich sa odísť pracovať do ZSSR. Odborníci z USA sa významne podieľali aj na budovaní vojensko-priemyselnej základne sovietskeho štátu, vďaka ktorej Sovietsky zväz vybudoval mohutnú Červenú armádu. Veľmi cenná bola pomoc amerického inžiniera Johna Waltera Christieho, ktorý koncom 20. rokov 20. storočia predstavil prototyp nového ľahkého tanku s revolučným riešením konštrukcie podvozku s veľkými kolesami bez vodiacich kladiek v hornej časti tankových pásov. Christie odpružil veľké pojazdové kolesá, upevnené na kyvných ramenách, dlhými vinutými pružinami, ukrytými vo výrezoch boku korby. Tým dosiahol vysoký zdvih kolies, vďaka ktorému dokázal tank zdolávať komplikované terénne nerovnosti. Tank bol navyše schopný pohybovať sa aj bez pásov na pojazdových kolesách s gumovými obručami. Americká armáda však nemala o takýto tank záujem, takže sa Christie snažil predať ho v zahraničí. Keďže Sovietsky zväz prejavil veľký záujem o tento tank, Christie v roku 1930 predal Sovietom dva tanky M1931 spolu s dokumentáciou. Sovietski inžinieri potom do detailov preskúmali Christieho tanky, ktoré boli do ZSSR dodané koncom roka 1930. Christie potom ešte v lete roku 1932 prepašoval do Sovietskeho zväzu prototyp tanku M1932, ktorý nemohol byť dodaný oficiálne, pretože americká vláda tento predaj neschválila. Sovieti však nezačali Christieho tank vyrábať podľa pôvodnej dokumentácie, ale rozhodli sa najprv pre úpravy originálnej konštrukcie podľa vlastných potrieb. Spočiatku si ponechali americké motory Liberty, ktorým dali označenie M-5, ale neskôr ich sami zdokonalili a tak sa dopracovali k modelu M-17, ktorý mal výkon až 500 k. Už v roku 1933 však Sovieti skonštruovali vznetový dvanásťvalcový vidlicový motor BD-2 s výkonom 400 k, ktorý bol postupne zdokonaľovaný a s označením V-2 sa neskôr stal pohonnou jednotkou legendárneho tanku T-34. Podľa amerických vzorov bola skonštruovaná rada ľahkých sovietskych tankov BT, ktorá prechádzala postupnou modernizáciou v 30. rokoch 20. storočia. Usporiadanie vnútorného priestoru bolo prevzaté od Christieho tankov. Vpredu bolo pracovisko vodiča, v strede vozidla bol bojový priestor a v zadnej časti tanku bol umiestnený motor, prevodovka a spojky stranového riadenia. V roku 1939 vznikol prvý prototyp tanku T-32, ktorý dostal po menších úpravách označenie T-34. Nový tank mal spočiatku technické nedostatky, ale vynikal niektorými vynikajúcimi konštrukčnými prvkami. K jeho prednostiam patril vynikajúci podvozok s dobre odpruženými veľkými kolesami a pohonom zadného páru kolies pri motore. Tento tank teda už nepotreboval kardanový hriadeľ po celej dĺžke vozidla od motora smerom dopredu, čo bola jeho veľká výhoda. T-34 býva označovaný za najlepší stredný tank druhej svetovej vojny.Američania významne pomohli ZSSR aj počas druhej svetovej vojny. Pomohli už tým, že sa zapojili do bojových operácií proti nemeckej armáde, čím urýchlili koniec druhej svetovej vojny. Pomohli však aj dodávkami veľkého množstva zbraní, munície, technickej pomoci, potravín, pohonných hmôt a surovín do Sovietskeho zväzu. Najväčší význam pre víťazstvo ZSSR mali dodávky lietadiel, tankov, diel, ťahačov diel, granátov, nákladných áut, motocyklov, jeepov, pneumatík, benzínu, obrábacích strojov, lokomotív, vagónov, telefónov, telefónnych káblov, kovov a množstva iných prepotrebných tovarov. Ozbrojené sily ZSSR mali na konci vojny 665 000 automobilov rôzneho druhu, no z toho bolo 431 246 nákladných áut a 13 tisíc džípov dodaných z USA. Celkove vyčlenili Spojené štáty na pomoc ZSSR 11 miliárd USD. Toto je však len jedna, tá svetlejšia stránka histórie USA v období od roku 1917 do roku 1945. Existuje aj druhá, veľmi temná stránka americkej histórie tej doby, ktorá patrí k tým najhanebnejším etapám dejín USA. Po prvej svetovej vojne totiž Spojené štáty spolu s Veľkou Britániou postavili na nohy Hitlerovu Tretiu ríšu, ktorá vyvolala najväčší vojnový požiar v doterajších dejinách ľudstva. Podiel USA na príprave Nemecka k rozpútaniu druhej svetovej vojny Spojené štáty po svojom zapojení sa do prvej svetovej vojny poskytli spojencom (predovšetkým Veľkej Británii a Francúzsku) pôžičky vo výške 8,8 miliardy USD. Celková suma vojenského dlhu vrátane úverov, poskytnutých Spojenými štátmi v rokoch 1919-1921, predstavovala viac ako 11 miliárd dolárov. Dlžnícke krajiny sa snažili vyriešiť svoje problémy na úkor Nemecka, preto naň uvalili vyplácanie reparácií vo výške 269 (po znížení 132) miliárd zlatých mariek. Vojnou zničené Nemecko nebolo schopné splácať reparácie. Došlo k úniku nemeckého kapitálu do zahraničia a odmietnutiu platiť dane, čo viedlo k obrovskému deficitu štátneho rozpočtu, ktorý mohol byť krytý len masovým vydávaním nekrytých mariek. Výsledným efektom bola astronomická inflácia, ktorá spôsobila, že v roku 1923 mal jeden dolár hodnotu 4,2 bilióna nemeckých mariek. Nemeckí priemyselníci začali otvorene sabotovať všetky opatrenia na zaplatenie reparačných záväzkov, čo nakoniec vyvolalo francúzsko-belgickú okupáciu Porúria v januári 1923. Tým sa už tak zúfalá situácia nemeckého hospodárstva ešte viac zhoršila, pretože Porúrie bolo najvýznamnejšie nemecké priemyselné centrum a jeho okupácia odrezala zvyšok Nemecka od jeho najdôležitejších zdrojov energie a surovín. Francúzi sa najdôraznejšie dožadovali splácania nemeckých reparácií. Do značnej miery aj oprávnene, pretože v prvej svetovej vojne sa mnohé vojnové operácie odohrávali na území Francúzska a niektoré oblasti zvlášť na východe krajiny boli vojnou katastrofálne zdevastované. Preto chceli Francúzi za každú cenu „dojiť nemeckú kravu“. Lenže takýto postoj nevyhovoval americkému kapitálu, ktorý plánoval nasmerovať do Nemecka investície a preto mal eminentný záujem vybudovať konsolidované nemecké hospodárstvo so stabilnou národnou menou. Američania pochopili, že bez finančnej pomoci zo zahraničia Nemecko nebude schopné splácať reparácie. Zjednodušene povedané, ak chceli „dojiť nemeckú kravu“, nemohli dopustiť, aby tá krava zdochla od hladu. Najprv ju museli poriadne nakŕmiť a potom ju mohli donekonečna dojiť. Postoj Američanov akceptovali aj Briti. Francúzi boli nútení rezignovať a anglo-americké vládnuce kruhy prevzali iniciatívu do vlastných rúk. Začali v Európe realizovať svoj vlastný plán, ktorý bol už predtým pripravený v komerčnej a investičnej banke J. P. Morgan & Co na pokyn Montague Normana, šéfa Bank of England. Vychádzal z myšlienok Hjalmara Schachta, zástupcu Dresdner Bank, ktorý sa neskôr stal ministrom hospodárstva a ministrom bez portfeje Tretej ríše. Schacht sformuloval svoje idey už v marci 1922 na návrh známeho amerického politika Johna Fostera Dullesa, neskoršieho ministra zahraničných vecí USA. Dulles o tom informoval hlavného zmocnenca J. P. Morgan & Co. a zabezpečil tak Schachtovi sľubnú cestu ku kariére. Morganovci odporúčali Schachta Normanovi a Norman potom odporúčal Schachta vládcom Weimarskej republiky. Koncom roka 1923 sa Hjalmar Schacht stal menovým komisárom Ríšskej banky a začal sa angažovať v úsilí o zblíženie nemeckých finančných kruhov s anglo-americkými. V auguste roku 1924 bol v Londýne prijatý takzvaný Dawesov plán pre Nemecko, pomenovaný po americkom bankárovi CH. G. Dawesovi, predsedovi prvého výboru znalcov, ktorých úlohou bolo riešenie problémov, týkajúcich sa splácania nemeckých reparácií a stabilizácie nemeckej meny. V princípe však možno konštatovať, že Dawesov plán bol vytvorený anglosaskou elitou ako prvá fáza prípravy Nemecka na ďalšiu svetovú vojnu. Americký kapitál pripravoval nemecký trh pre prienik amerických investícií a to si vyžadovalo obnovenie finančnej a hospodárskej jednoty Nemecka ako podmienky stabilizácie marky. Plán predovšetkým nastavil reálny režim splácania reparácií tak, aby neudusili nemecké hospodárstvo. Ročné reparačné splátky sa mali spočiatku citeľne znížiť a časom, po oživení nemeckého hospodárstva, sa mali zvyšovať tak, aby zodpovedali hospodárskemu rastu Nemecka a jeho schopnosti splácať reparačné splátky. Otázka výšky sumy, ktorá sa má celkove zaplatiť, však ostala otvorená. Mala byť zabezpečená zahraničná kontrola nad prevodom nemeckých platieb, ale aj nad rozpočtom, systémom peňažného obehu a vo veľkej miere aj nad úverovým systémom krajiny. Prijatím novej meny, ríšskej marky, bola zabezpečená stabilizácia finančnej situácie Nemecka. Aby sa však nemecký hospodársky stroj mohol rozbehnúť, plán predpokladal poskytnutie veľkej pôžičky Weimarskej republike vo výške 200 miliónov dolárov (800 miliónov mariek). Dawesov plán bol vskutku rafinovaný. Spojené štáty poskytli kapitál Weimarskej republike, aby mohla splácať reparácie spojencom. Spojenci použili tieto peniaze na splácanie svojich vojnových dlhov USA, takže peniaze, ktoré Američania požičali Nemecku, sa napokon cez vojnových dlžníkov Spojených štátov vrátili do USA. Bol to pre Američanov zlatý kolobeh peňazí, ktorý paradoxne uspokojil každého. Nemcom pomohol naštartovať hospodárstvo, zničené prvou svetovou vojnou, spojenci umožnil splácať vojnové pôžičky a Spojené štáty získali skutočnú zlatú baňu: nemecké hospodárstvo, ktorého sa čoraz viac zmocňovali. Dawesov plán umožnil Nemecku aspoň čiastočne splácať reparácie. V období platnosti tohto plánu zaplatilo Nemecko na reparáciách viac ako 10 miliárd mariek a vďaka týmto peniazom dokázali vojnoví dlžníci USA splácať Američanom svoje vojnové pôžičky. Do finančných žíl Nemecka začala vo veľkom prúdiť americká krv. Nemecko vďaka americkým pôžičkám takmer vôbec netrpelo. Len v prvom roku implementácie muselo z vlastných prostriedkov zaplatiť 200 miliónov zlatých mariek. Zvyšok pokryli americké pôžičky. Do polovice roka 1930 sa preinvestovalo v nemeckom priemysle len vo forme pôžičiek 27 miliárd mariek. 70 % z tohto kapitálu bolo amerického pôvodu. Toto umožnilo rozvoj nemeckého priemyslu a vytvorilo predpoklady pre neskoršiu obnovu zbrojárskeho priemyslu. Do Nemecka boli predané výrobné technológie, umožňujúce vojenskú výrobu. Vlastníctvo väčšiny podnikov v tomto období postupne prechádzalo do amerických rúk. Už v roku 1929 bola značná časť nemeckého priemyslu v americkom vlastníctve. Americké spoločnosti kontrolovali celé sektory nemeckého priemyslu. Napríklad odvetvie spracovania ropy a výroby syntetického benzínu z uhlia v Nemecku ovládol americký Standard Oil. Morganovci kontrolovali cez General Electric nemecký rádio- a elektrotechnický priemysel, ktorý reprezentovali predovšetkým spoločnosti AEG, Siemens a Osram. Okrem toho Morganovcom patril aj koncern I. G. Farbenindustrie. Američania prostredníctvom komunikačnej spoločnosti ITT kontrolovali 40 % nemeckej telefónnej siete a 30 % akcií nemeckého leteckého výrobcu Focke-Wulf. Do Nemecka prenikal aj Ford, ktorý začal v roku 1929 s výstavbou nového závodu v Kolíne nad Rýnom. Keďže si Nemci želali znížiť veľkú záťaž reparácií, nový výbor expertov pod vedením Owena Younga, ktorý sa zúčastnil aj pri vypracovaní Dawesovho plánu, navrhol v júni 1929 takzvaný Youngov plán, znižujúci celkovú sumu nemeckých reparácií na 121 miliárd ríšskych mariek s termínom splácania do roku 1988. Zároveň mal skončiť zahraničný dohľad nad nemeckými financiami a posledný vojak okupačných vojsk mal opustiť krajinu, takže nemecká suverenita by tým pádom prestala byť obmedzovaná. Aj keď tieto a iné opatrenia mali uľahčiť hospodársku situáciu Nemecka, Youngov plán vyvolal odpor niektorých nemeckých politických subjektov i časti obyvateľstva krajiny. Napriek tomu však Ríšsky snem 12. marca 1930 Youngov plán prijal. Lenže v tom čase už prebiehala svetová hospodárska kríza, ktorá znemožnila realizáciu plánu. Nakoniec bol tento plán na konferencii v Lausanne v júli 1932 zrušený. Bez amerického kapitálu by Hitler nemohol rozpútať druhú svetovú vojnu Spojené štáty podporovali Hitlera už dlhé roky pred jeho nástupom k moci v roku 1933. Je všeobecne známe, že v roku 1922 sa Hitler stretol v Mníchove s kapitánom Trumanom Smithom, americkým vojenským atašé v Nemecku, ktorý o tomto stretnutí podrobne informoval Washington, pričom sa o Hitlerovi vyjadroval pochvalne. Práve prostredníctvom Smitha sa do okruhu Hitlerových známych dostal Ernst Franz Zedgwik Hanfstaengl, zvaný Putzi, ktorý zohral v politickej kariére Hitlera významnú rolu. Zabezpečil mu výraznú finančnú podporu amerických sponzorov a kontakty na vysokopostavených britských činiteľov. Hitler by určite nemohol dosiahnuť politický úspech bez štedrých finančných darov zo zahraničia. Ako neskôr napísal vo svojich memoároch Heinrich Brüning, nemecký ríšsky kancelár od období od roku 1930 do roku 1932, Hitler dostával od roku 1923 cez švajčiarske a švédske banky veľké finančné sumy zo zahraničia. Nedokázal však zistiť, od koho tieto financie pochádzali. Volebnú kampaň A. Hitlera v roku 1930 zo 45 % financoval nemecký koncern I. G. Farbenindustrie, ktorý patril Američanom. Činili sa však aj Briti. Dňa 4. 1. 1932 sa uskutočnilo stretnutie A. Hitlera a nemeckého politika von Papena s anglickým finančníkom M. Normanom, na ktorom bola uzavretá tajná dohoda o financovaní NSDAP. Podpora Hitlera zo strany USA a Veľkej Británie však pokračovala aj po 30. januári 1933, keď sa Hitler dostal k moci. A to aj napriek tomu, že Hitler po príchode k moci odmietol splácať reparácie a spochybnil platnosť Versailleskej zmluvy. Ani Veľká Británia ani Francúzsko však proti tomu neprotestovali a tak posmelili Hitlera v jeho ignorantstve. Ekonomická spolupráca medzi anglosaskými a nacistickými podnikateľskými kruhmi sa naopak ešte viac prehĺbila a vytvorila reálne predpoklady pre realizáciu Hitlerových dobyvateľských ambícií. H. Schacht, šéf nemeckej Reichsbank (Ríšskej banky) sa v máji 1933 stretol v Spojených štátoch s prezidentom Rooseveltom a najväčšími bankármi z Wall Street a získal pre Nemecko nové úvery vo výške 1 miliardy dolárov. Navyše v júni požiadal H. Schacht v Londýne o novú pôžičku vo výške 2 miliárd dolárov, ako aj o postupnú remisiu (odpustenie) starých dlhov. V roku 1934 bola podpísaná Anglo-German transfer agreement (Anglo-nemecká transferová dohoda), vďaka ktorej sa Hitlerova Drittes Reich (Tretia ríša) stala hlavným obchodným partnerom Anglicka. Nemecká Schröder Bank sa stala hlavným činiteľom Nemecka vo Veľkej Británii a v roku 1936 sa jej oddelenie v New Yorku spojilo s Rokefellerovcami, aby vytvorilo investičnú banku Schroder, Rockefeller & Co. V auguste 1934 skúpil americký Standard Oil 730 000 akrov nemeckej pôdy a na tejto pôde postavil veľké rafinérie. Tie zabezpečili dostatok ropy pre nacistické Nemecko. Neoceniteľná bola americká pomoc pri budovaní nemeckého vojenského letectva. Zo Spojených štátov boli do Nemecka tajne dodané najmodernejšie zariadenia pre letecké továrne, ktoré umožnili výrobu moderných nemeckých vojenských lietadiel. Navyše Nemci tajne získali celý rad patentov od amerických firiem Pratt and Whitney, Douglas, Bendix Aviation, ktoré pomohli Nemcom vyzbrojiť Luftwaffe špičkovými lietadlami. Podľa amerických technológií bol skonštruovaný aj obávaný nemecký bombardér Junkers-87. V roku 1941, keď už bola 2. svetová vojna v plnom prúde, predstavovali americké investície v Nemecku neuveriteľnú sumu 475 miliónov dolárov. Najviac dolárov investovali Standard Oil (120 miliónov), General Motors (35 miliónov), ITT (30 miliónov) a Ford (17,5 milióna). Možno teda konštatovať, že rozpútanie druhej svetovej vojny bolo najšpinavším a najkrvavejším biznisom USA, vďaka ktorému došlo k najväčšiemu vojnovému požiaru v dejinách ľudstva. Vinu USA za prípravu podmienok pre rozpútanie druhej svetovej vojne nemôže zmazať ani fakt, že sa Spojené štáty sa v priebehu druhej svetovej vojny zapojili do protihitlerovskej koalície a prispeli k skráteniu druhej svetovej vojny. Resumé Keď židovskí sionisti uskutočnili v roku 1917 Októbrovú revolúciu v Ruskom impériu a začali hlásať nevyhnutnosť celosvetovej socialistickej revolúcie, vyvolali paniku mocných tohto sveta. Aj v USA sa začínali v tej dobe rozmáhať sionisti, ale nemali ani zďaleka také silné postavenie ako v Sovietskom Rusku. Židovskí sionisti naplno ovládli USA až po druhej svetovej vojne. Americkí predstavitelia si v medzivojnovom období uvedomovali hrozbu zo strany ZSSR a preto pripravovali plán na zničenie krajiny sovietov. Tromfom v ich rukách sa stal Adolf Hitler, ktorý už v počiatkoch svojej politickej kariéry hlásal nadradenosť árijskej rasy a bezpodmienečné podrobenie slovanských národov, predovšetkým však národov ZSSR. Americkí svetovládcovia vsadili na Hitlera, pretože vedeli, že Hitler skôr či neskôr rozpúta vojnu so Sovietskym zväzom. Nemohli však dovoliť, aby Hitler porazil ZSSR, pretože v tom prípade by jeho moc priveľmi vzrástla a stala by sa smrteľnou hrozbou aj pre svetovládne záujmy USA. Preto Američania rozohrali rafinovanú hru. Podporovali Hitlera aj Stalina a usilovali sa čo najviac prispieť k rozpútaniu zničujúceho konfliktu medzi Nemeckom a ZSSR, ktorý by maximálne zdecimoval oba štáty. Američania zarábali na vyzbrojovaní ZSSR i nacistického Nemecka pred vojnou, ale zarábali aj počas druhej svetovej vojny. V ich réžii mal Sovietsky zväz poraziť nacistické Nemecko, ale až potom, čo najväčšia krajina sveta utrpí také rany, že na dlhú dobu nebude schopná ohrozovať svetovládne záujmy USA. Ich plán slávil triumfálny úspech. Spojené štáty sa vďaka druhej svetovej vojne stali globálnou superveľmocou. Podmanili si západnú Európu, zničili japonské impérium, definitívne spacifikovali Nemecko a zasadili ťažké rany Sovietskemu zväzu. Samotné Spojené štáty však vyšli z druhej svetovej vojny nepoškodené a posilnené a navyše mohli aj po druhej svetovej vojne zarábať na obnove zničeného sveta. A keďže aj Veľká Británia sa stala už len tieňom kedysi svetovládneho britského impéria, mali Spojené štáty na dlhé desaťročia zabezpečenú neotrasiteľnú globálnu hegemóniu. Lenže za akú cenu? Za cenu krvi, utrpenia a smrti miliónov ľudí na celom svete.